Denník kapitána 9. časť

Deň 21. Hneď ráno som vydal príkaz na pochovanie nášho statočného bojovníka Daltona. Tým, že mu vrah odsekol hlavu sa už nič nedalo robiť, nemohli sme ho znovu priviesť k životu, je to jasné pravidlo. Ak obeť príde o nejakú časť svojho tela, alebo je jeho telo vo veľmi vážnom stave, nie je možné priviesť ho späť do života. Pochovávali sme ho hneď ráno tak, aby sa na tele neobjavila hniloba. Postavili sme menší drevený oltár a jeho telo sme zabalili do plachty. Jeho sekeru sme položili na telo a dookola sme uložili slamu a suchú drevinu. Každý z mestečka sa sústredil okolo oltára a jeden po druhom sa mu uklonili. Rytieri sa obliekli do nablýskanej zbroje a tabardov Crusády. Tak ako je v Lordaerone zvykom, páliť telá hrdinov a udatných bojovníkov, tak aby ich telá neboli vystavené hnilobe a mrchožrútom. „Popol k popolu, prach k prachu.“ Tak znie naše príslovie. Hneď po spálení Daltonovho tela sme sa potichu rozišli do svojich domovov. Jeho popol bol uložený v nádobe, ktorú sme zakopali na miestnom cintoríne a nad ňou sme postavili drevený kríž. Je to veľká škoda stratiť tak dobrého bojovníka, ale život je už raz taký. Celý deň sa niesol v znamení smútku, nemal som ani najmenšiu chuť riešiť problémy obyčajných roztržiek medzi farmármi. Dokonca som na stole neuvidel ani jediný zvitok, ktorý by oznamoval nejaký útok na farmárov, alebo pocestných. V podvečer som si prezeral kladivo, ktoré sme z Undercity odniesli. Bol som uchvátený umeleckou prácou tohto kladiva, no viac ma fascinovala tá sila, tá moc tohto predmetu. Vždy keď som ho uchopil, pocítil som akou veľkou silou teraz vládnem, cítil som to v celej svojej podstate, ako keby aj ten najťažší balvan bol pre mňa iba kamienok v potoku. V tom som kladivo položil späť na stôl a začul som mierne zaklopanie na dvere. Pomaly som si vzal dýku a skryl ju za chrbtom. Podišiel som k dverám a pomaly som ich otvoril. Na moje prekvapenie v nich stála žena, no nebola to obyčajná žena „Lady Proudmoore? Prosím vstúpte“. Jaina sa uklonila a vstúpila dnu. Poprosil som ju, aby sa posadila a spýtal som sa či jej môžem ponúknuť niečo na jedenie alebo pitie. Poďakovala sa mi za moju snahu, no nepožiadala o nič. „O čom so mnou chceš hovoriť, kapitán ?“, prisadol som si k nej a povedal som: „Chcel by som sa opýtať prečo kráľ pri svojom útoku v Undercity povedal, za Bolvara? Viem, že ho považuje za svojho veľkého priateľa, ale len tak by to nepovedal. Čo sa stalo?“ Jaina sklopila zrak, no vzápätí sa znova pozrela na mňa „Lord Bolvar Fordragon padol, je čudné, že o tom neviete.“ Hneď som vstal zo stoličky a pýtal som sa Jainy ako je to možné. „Vojska Aliancie pod vedením lorda Bolvara odplávali do Northrendu, do ľadovej pustiny a Arthasovho kráľovstva. Tam zaútočili na opevnenie, ktoré delí územie Dragonblight od hlavnej držby Lich Kinga, územie ktoré všetci poznáme ako ľadová koruna. Pri obliehaní tejto brány vojská Aliancie podporované vojskami Hordy bojovali s Pohromou nemŕtvych bok po boku až kým ich neporazili. V tom sa brána otvorila a z nej vyšiel sám Arthas. Prvý, ktorý na neho zaútočil bol syn Varoka Saurfanga, Dranosh, veliteľ vojsk Hordy. Stačilo aby sa Arthas zahnal svojim mečom a Dranosh bol v momente mŕtvy. Bolvar sa pripravoval na boj, no zrazu sa objavili forsakeni. Títo odpadlíci vedený Putressom začali zhadzovať svoje jedy na Arthasa a vojska Aliancie i Hordy. Jedy boli tak silné, že ním podľahol aj sám Lich King, no pozbieral sa o odkráčal späť do brány, ktorá sa hneď zavrela. Bohužiaľ, pre Bolvara a ostatné vojská už nebolo záchrany. Túto tragédiu sme pomenovali katastrofa u Angrathar Wrathgate.“ Ostal som ako zamrazený v ľade. Spýtal som sa, ako je možné že nám Crusáda nedala vedieť. Jaina sa len usmiala a povedala: „Myslíte si, že by tí odpadlíci chceli aby sa o tom dozvedeli aj vojska Crusády? Určite všetkých poslov pozabíjali a ich listiny spálili.“ To dávalo zmysel, ale ako je možné že Horda zaútočila na svojich vlastných? Zdá sa, že nie je tak čestná za akú som ju považoval! No aj to mi Jaina vysvetlila. Títo odpadlíci sa odvrátili od Sylvanas Windrunner, vyhnali ju z Undercity a vlády sa ujal jej spoločník Varimathras. Sylvanas uprosila Thrala, aby jej pomohol znovu získať Undercity a poraziť jej démonického spoločníka. Musela dlho prosiť, lebo Thrall jej neveril ani jediné slovo. Mal sto chutí odťať jej hlavu za to, čo spôsobili jej vedci synom Hordy. No nakoniec jej vyhovel. Dobyli mesto a práve v tej chvíli keď už bolo po boji prišla aj Aliancia na čele s kráľom Wrynom. Ďalej už nemusela vravieť, pokračovanie som zažil sám. Všetko čo mi povedala bolo ako zlý sen. Dranosh je mŕtvy, Bolvar tiež. Vzťahy medzi Alianciou a Hordou tancujú na britve. Čo nás ešte postihne? Na oplátku sa ma spýtala, čo som robil s mojimi mužmi v Undercity, a tak som jej všetko vyrozprával a ukázal jej Utherovo kladivo. Po ukončení nášho rozhovoru som videl na jej očiach veľkú nádej na ukončenie tejto vojny a strachu, ktorý zviera každého z nás. Do ruky uchopila svoje žezlo a trošku sa odo mňa vzdialila. „ Opatruj sa... kapitán.“ Na tvári sa jej zjavil úsmev a v okamžiku sa ponorila do zelenej hmly v ktorej zmizla. Deň 22. Vyslal som posla, aby letel do hlavného centra Argent Crusade, presnejšie povedané do Light’s Hope Chapel. Musel som zariadiť, aby Tirion dostal moje hlásenie a všetko čo mi Jaina včera povedala. Posol nastúpil na prvého gryfóna a vzápätí opustil pevnú zem. Vrátil som sa späť do svojho domu a uchopil som do ruky kladivo. Zašiel som trošku ďalej od mestečka, kde som začal precvičovať boj s kladivom. Veľmi mi to nešlo, dosť ma váha kladiva otáčala pri každom švihu. To si všimol Helfdan a na jeho tvári sa po dlhšej dobe objavil úsmev, otočil sa a pokračoval v pochôdzke. Po dlhšom čase ku mne prišli Áron a Izák, ktorý si taktiež všimli, že trénujem zo zbraňou ktorá je mi cudzia a je pánom nad mojou rovnováhou. Izák sa na mňa zadíval s úsmevom na tvári a povedal: „Pane, vidím, že je vám boj s kladivom cudzí. Môžeme Vás to naučiť, sme majstrami v boji s tupou zbraňou.“ Veľmi rád som prijal Izákovú ponuku. Veď kto iný ma dokáže naučiť používať túto zbraň ako oni. Hneď sme začali s tréningom. Áron mi prikázal, aby som nohy mal na úrovni ramien a kladivo si uchopil do pravej ruky, tesne pri hlavici. To je základný postoj, od neho sa odvíja každý pohyb a úskok. Najprv mi predviedol pohyby pri obrane, ktoré som neskôr zopakoval. V obrane je dôležité brániť sa rukoväťou ak sa jedná o útok tupej zbrane a hlavicou ak sa jedná o útok ostrou zbraňou. Najdôležitejšou vecou pri obrane je mať postreh a rýchly úsudok. Bojové kladivá majú rukoväte zo železa, alebo veľmi tvrdého dreva. Tvrdé drevo sa ešte spevní kožou a menšími plechmi a tak je dobre použiteľné aj v obrane proti ostrým zbraniam. Áron sa postavil do základného postoja a začal s pohybmi v útoku, jeho rýchle švihy kladivom nútili zvuk pískať akúsi čudnú melódiu. Ani moje oko nestihlo zaznamenať všetky pohyby jeho kladiva, až kým sa nezastavilo pri mojej hlave. Mierne sa na mňa pousmial a povedal: „Myslel som pane, že ste silnejší a rýchlejší.“ Tiež som sa naň zaškeril a švihom pravého háku som udrel jeho ruku ktorá držala kladivo. Áronová ruka upustila kladivo, ktoré som ľavou rukou zachytil. Otočil som si kladivo tak, aby môj uder do Áronovho stehna bol rukoväťou a nie hlavicou. Áron od bolesti kľakol na kolená a rukami si držal stehno. „Možno to s kladivom neviem, ale to neznamená, že nemám silu alebo rýchlosť Áron, nepodceňuj to čo nevidíš!“ Podal som mu kladivo a pomohol vstať. Áron sa na mňa pozrel a povedal: „Máš pravdu pane, tak teda začnime!“ Trénovali sme až do večera, všetky pohyby som sa pomaly učil naspamäť a aj keď som nejaký zabudol Áron mi ho hneď ukázal. Dohodli sme sa že na ukončenie tréningu si dnes dáme menší duel. Súhlasil som s návrhom a hneď sme sa rozostavili. Izák nás odštartoval a začal sa tuhý boj. Áron sa zahnal kladivom na môj bok ale ja som jeho útok zadržal vztýčenou rukoväťou. Teraz som prešiel do útoku ja. Zahnal som sa kladivom, aby sa mi podarilo trafiť jeho ľavé rameno, no Áron bol rýchlejší a včas uskočil na bok. Moje kladivo dopadlo na zem a zostal som prehnutý. To on využil a hlavicou mi poklopal po chrbte. Znovu som sa vzpriamil a pripravil som sa k útoku. Pochopil som, že nemôžem vkladať celú silu do útokov ak môj protivník je ešte stále plný síl. Áron však prešiel do útoku skôr a tak som sa musel brániť. Zaútočil tentokrát na môj ľavý bok, a tak som musel sklopiť hlavicu tak, aby som jeho útok zastavil. Musel som do toho vložiť veľkú silu, aby sa mi podarilo zastaviť tento útok. Len čo sa jeho kladivo stretlo s mojou hlavicou, rozpadlo sa na kusy. Náraz do Utherovho kladiva spôsobil, že sila ukrytá v kladive rozdrvila protivníkovu zbraň. Áron si pozdvihol svoju rukoväť k očiam a povedal: „Myslím, že budem potrebovať nové.“ Nezabudol to povedať s humorným podtónom, ktorý vyznel v tejto chvíli dokonale. Sklopil som kladivo a poďakoval som sa mu za lekciu, s tým že zajtra budeme pokračovať. Ako odškodné som ho zavolal do nášho hostinca, na pár vychladených pív. No len čo sa rozkríklo, že dnes platím rundy ja, hneď bol hostinec plný. Všetci muži si predsa zaslúžia nejakú tu zábavu, tak sme mali postarané o veľmi zábavný večer. Do hostinca nabehli všetci moji muži s veselou náladou a mne neostalo na výber nič iné, len tie rundy zaplatiť. Deň 23. Hneď ráno sme začali s tréningom, najprv rozcvička a potom sa ku slovu dostali zbrane. Zopakoval som si všetky postoje a pohyby, ktoré ma Áron naučil. K tréningu sa pripojili aj ďalší z mojich paladinov, bolo zaujímavé sledovať ich techniku boja. Každá sa líšila vo viacerých pohyboch a postojoch. Každý z nich oplýval inou zvláštnou schopnosťou, ktorú si každý deň zdokonaľovali. Spomenul som si na slová, ktoré mi raz povedal jeden z paladinov: „Moja viera je ako moje kladivo. Viem, že udiera veľkou silou tých, ktorí ohrozujú slabých. Viem, že je niekedy ťažké ho niesť, ale viem, že sa naň môžem vždy spoľahnúť. Vie ma ochrániť, vie mi pomôcť a koná to k čomu ma určil osud!“ Veľa paladinov si potrpí na ozdobu svojej zbrane a u Uthera to nebola výnimka. Po dokončení cvičenia sme pristúpili k duelom. Proti mne sa postavil jeden z bojovníkov, ktorý sa spoliehal na svoj meč a štít. Uchopil som Utherovo kladivo a pristúpil som k boju, No v tom ma zastavil Izák a podal mi obyčajné drevené kladivo s ťažkou kamennou hlavicou. Bolo mi jasné prečo to urobil, Utherovo kladivo je veľmi silná zbraň, na tréningy je proste nepoužiteľné. Podal som mu svoju zbraň a vzal som si to staré ale extrémne ťažké kladivo. Boj začal. Bojovník sa na mňa vyrútil s obrovskou rýchlosťou a bystrým výrazom v tvári. Bolo mi jasné, že musím začať s obranou inak by som ho nestihol zasiahnuť. Len čo sa ku mne priblížil na vzdialenosť jedného metra, začal odkrývať svoje štítom kryté telo a napriahol sa. Jeho úder mal smerovať na môj krk no moja duchaprítomnosť bola na mieste. Pozdvihol som svoje kladivo a hlavicou som zabrzdil jeho meč. Náraz bol dosť silný na to, aby medzi oceľou a kameňom preskočili iskry. Bojovník nečakal a rýchlo odsunul svoj meč, čo mi dalo príležitosť k útoku. Ešte predtým než sa protivníkov meč úplne zosunul z hlavice, sa koniec mojej rúčky stretol s jeho tvárou. Útok sa podaril. Protivník upustil meč a zakryl si tvár rukou. Mal som šťastie udrel som ho priamo do nosa. Neváhal som ani sekundu a šmahom môjho kladiva som ho zrazil na kolena tak, že som mierne udrel do jeho lýtok. V tom sa na mňa vyrútil ďalší protivník s obojručným mečom. Rozbehol sa na mňa s čepeľou priamo napriahnutou ku mne. Uchopil som kladivo na oboch koncoch a postavil som si ho šikmo pred seba. Ako náhle sa ku mne priblížil, a jeho meč nebol ďaleko od toho, aby sa do mňa zaboril, odrazil som jeho čepeľ rýchlo na ľavo od seba. Hneď ako sa dostal za môj chrbát, otočil som sa a udrel som ho do jeho boku. Úder sa počítal ako smrteľný. Zatiaľ sa mi celkom darilo, ale začala na mňa doliehať váha môjho kladiva. Celý deň som trénoval a trénoval ale to mala byť iba rozcvička pred veľkým finále. Predo mňa sa postavil Markus, jeden s najodvážnejších bojovníkov, ktorých vo svojom ráde mám. Hneď ako vytasil svoje zbrane začal som byť neistý. Ešte som nebojoval s protivníkom, ktorý by mal dva zbrane. Markus sa ku mne priblížil, skrížil svoje zbrane a poklonil sa. Opätoval som mu poklonu a začali sme bojovať. Markus sa zahnal svojou sekerou, no tento úder som vykryl. Bohužiaľ jeho meč mi už olizoval líce. Markus sa usmial a stiahol sa. „Znovu... !“ naliehal som naň. Markus sa odo mňa odtiahol a pripravil sa na boj. Tentokrát som začal s útokom ja. Hneď som sa napriahol s kladivom zdvihnutým nad hlavou a rozbehol som sa k nemu. Len čo som sa k nemu priblížil, spustil som kladivo a zaútočil som obrovským polkruhom od spodku. Markus sa len tak tak uhol, no nestratil svoju bystrosť a útok mi opätoval. Zahnal sa svojou sekerou a zaútočil na môj pravý bok. Našťastie som jeho útok vykryl, no vzápätí sa na mňa vrhol aj jeho meč. Musel som pomaly ustupovať a brániť sa ako som vedel. Markus už bol rozohnený a každý jeho útok mečom vystriedala jeho sekera. Pri jednom z útokov sa jeho sekera zachytila o moju hlavicu a držala celé kladivo na jednom mieste. Snažil som sa dostať svoju zbraň z tohto zovretia no márne. Markus sa len uškrnul a napriahol svoj meč, hrozivo zareval a celou silou sa zahnal s mečom tak, že moje kladivo už nebolo obojručná zbraň, ale stalo sa z neho kladivko na zatĺkanie kolíkov do zeme. Markus sa samozrejme ospravedlnil, ale to nebolo potrebné. Bolo to iba tréningové kladivo a splnilo svoj účel. Týmto sa skončil dnešný tréning. Ani som si nevšimol, a slnko už pomaly zapadalo, tak sme sa pomaly presunuli do Southshore.
<--- späť na 7. a 8. časť | | pokračovať na 10. časť --->

Naspäť do sekcie Povídky


Naposledy upravil/a Mordecay 04.11.2011 v 23:23:49.

Chcete si povídat o World of Warcraft? Připojte se na náš Discord. Rádi vás uvidíme.

Diskuze

Brisin.ger 15.10.2011 11:39

veľmi sa mi páčia tie súboje nemá to chybu

milanko 15.10.2011 08:31

Ja to milujem super príbeh

Pro napsání komentáře musíte být přihlášený.
Přihlásit se
nebo
Zaregistrovat nový účet