Denník kapitána

Denník kapitánaDeň 21. Tak ako každý deň som pomáhal otcovi v jeho vyhni, predsa je to už starý muž ale je považovaný za najlepšieho kováča v našom okolí. Venoval som sa kovaní meča pre jedného strážcu ktorý si zlomil meč keď bojoval proti akémusi gnolovi ale myšlienkami som bol úplne inde. Stále myslím na to isté: stať sa paladinom v Ráde Striebornej Ruky. Aj ja som chcel byť ako slávny Uther Lightbringer, pomáhať a chrániť bezbranných, bojovať proti zlu a chrániť svoju rodnú vlasť. Tieto predstavy boli krásne ale mám len 18 musím počkať ešte dva roky než sa môžem uchádzať o miesto paladina v Ráde. Z môjho snenia ma vyrušil výkrik otca „ Synu ten meč má byť rovný a nie skrútený ako kutáč do krbu “ hneď som sa prebral a rýchlo opravil čo som pokazil. Keď bol meč hotový uložil som ho na policu a umyl sa. „ Stále nad tým myslíš ? “ opýtal sa ma otec, „ Áno, veľmi to chcem dosiahnuť otec, cítim že je to môj osud “ odpovedal som „ Hmm ale správny paladin musí vedieť aj bojovať “, a hodil mi k nohám meč. Otec ma trénoval už od mojich ôsmich rokov v boji z mečom, vďaka nemu sa zo mňa stal skvelý šermiar. „ Do strehu “ zavelil otec a tasil svoj meč proti mne. Zdvihol som meč a dali sme sa do boja. Na svoj vek je otec stále silný muž ktorý si už prežil všeličo, naučil ma veľa taktík a ja som bol dobrým žiakom. Po nejakom čase sa mi podarilo zraziť otca k zemi a priložiť mu meč na krk „ Vzdávaš sa ? “ opýtal som sa ho, „ Možno si ma zložil ale neporazil “ „ Ako to myslíš ? “ opýtal som sa otca. Otec sa len pouškrnul a povedal „ Pozri sa na nohy ! “ keď som sa na ne pozrel uvidel som otcov meč ktorý stále držal v ruke a jeho čepeľ mi už skoro prerezala čížmi. „ Pokiaľ má tvoj súper stále zbraň a jasný um nepodceňuj ho ! “. Pomohol som otcovi vstať a zrazu sme počuli dupot kopýt, cez našu bránu práve prechádzali rytieri z Rádu Striebornej Ruky a mierili k našej pevnosti. Opýtal som sa jedného zo strážcov čo sa deje, povedal mi že rytieri prišli za Kornéliom naším šľachticom ktorý sa stará o našu dedinu Caer Darrow, vraj tu budú nocovať. Pri večeri som o tom otcovi rozprával a vyzeral byť veľmi znepokojený. Deň 22. Prišlo poludnie a všetci ľudia sa schádzali na prednom dvore. Kornélius obklopený strážami čítal nejaký oznam ktorý mu podal jeden z rytierov, citujem „ Občania Caer Darrow dáva sa vám na vedomie, že princ Arthas zavraždil svojho otca nášho kráľa a stal sa služobníkom nemŕtvych. Tento zradca uteká pred spravodlivosťou, musí byť dolapený a popravený ! V prípade, že by sa niekto stretol s týmto zradcom je povinný upovedomiť blízkych vojakov aby ho zadržali. Toto monštrum už nemá rozum ani srdce a je mimoriadne nebezpečný. Hľadáme preto dobrovoľníkov vo veku 20 až 40 rokov aby sa pridali k Lordaeronskemu vojsku na obranu nášho kráľovstva “. Nikto sa nehlásil ale niečo mi hovorilo aby som sa prihlásil a tak sa možno splní aj môj sen. Prv než som niečo povedal pozrel som sa na otca ktorý len povedal „ Rob tak ako ti káže srdce synu ak je tvojím osudom byť paladinom tak sa ním staneš “. Zdvihol som ruku a prihlásil som sa. „ Vystúp z radu a príď bližšie ku mne chlapče “ rozkázal jeden z rytierov. Urobil som čo mi kázal a postavil som sa pred neho tvárou v tvár. Rytier si ma premeral a spýtal sa „ Koľko ti je chlapče ? “ „18 a pol pane “ odpovedal som. „ Prečo sa chlapec ako ty hlási k vojsku ? “ opýtal sa ma „ Preto, že mám odvahu česť a vieru “ „ Máš aj silu ? “ nestihol ani dopovedať a už mi jeho päsť letela k tvári, no včas som ju zadržal. „ Nie len silu ale aj obratnosť “ odpovedal som. Rytier zložil ruku a povedal „ Tak dobre chlapče, vidím že nemáš strach zbaľ si veci a večer vyrážame ! “ „ Niekto ďalší ? “ spýtal sa rytier, no nikto sa neozval. Otočil sa chrbtom a spolu s ostatnými rytiermi a Kornéliom odišli späť do pevnosti. Navečeral som sa s otcom a pobalil som si svoje veci. Keď som sa lúčil podal mi jeden prsteň a povedal „ Synu tento prsteň chráni dušu pred zlom, získal som ho dávno od svojho priateľa ktorý ho našiel v truhle hlboko v útrobách hory Blackrock spire. Daroval mi ho na oplátku za to, že som mu raz zachránil život. Teraz nech chráni teba ! “ objali sme sa a rozlúčili. Keď som prišiel k rytierom na nádvorí vysadol som na koňa a opustili sme Caer Darrow. Deň 23. Dorazili sme do Vandermar Village a začínalo svitať. Rytieri zosadli z koni a odišli do katedrály aby vzdali hold svetlu. Neskôr som sa ubytoval v miestnej kasárni na juhu od dediny. Bolo tam aj mnoho iných dobrovoľníkov ktorý sa cvičili na boj proti pohrome. Pri výcviku si môj učiteľ všimol že mám nadanie v boji z obojručným mečom a tak mi posielal lepších adeptov, až keď videl že ich rýchlo porážam prišiel ku mne osobne. „ Vidím že máš talent na zachádzanie z mečom, kto ťa to naučil ? “ opýtal sa „ Môj otec “ odpovedal som. Učiteľ sa zasmial a povedal „ Tak sa uvidí či ťa učil dobre ! “ rýchlo vytiahol meč a zahnal sa ním proti mne. Neváhal som a začali sme bojovať. Všetci okolo vytvorili jeden veľký kruh a výkrikmi povzbudzovali mňa aj učiteľa. Boj trval už pomerne dosť dlho a ja som začal byť unavený. Nie z toho žeby ma boj vyčerpal ale z toho že som nespal viac ako 34 hodín. Učiteľ si toho všimol a zrazil ma k zemi. Priložil mi čepeľ na krk a spýtal sa „ Vzdávaš sa ? “ „ Vzdal by som sa keby ste ma porazili “ „ Ako to veď tvoj život závisí iba od mojej čepele “ „ A vaša pýcha od mojej “. Učiteľ sklonil hlavu a pozrel sa medzi svoje nohy. Čepeľ môjho meča mu skoro trhala kožené nohavice a určite by sa predrala aj ďalej. „ Uff, otec ťa učil dobre “ odstúpil odo mňa a povedal „ Mám pre teba dve správy dobrú a zlú, ktorú chceš počuť ako prvú ? “ opýtal sa ma. „ Dobrú ! “ „ Budeš menovaný za kapitána gratulujem, no bohužiaľ tá zla správa je, že v kasárni nie je miesto aby si tu býval ale môj dobrý priateľ Soren ťa ubytuje vo svojom dome “. Bol som celý bez seba dali mi výzbroj meč a štít a tabard Lordaeronskeho vojska. Večer ma učiteľ odprevadil do Sorenovho domu. Bol to starší muž mal tak okolo 40 až 45 bol vdovec a mal dvoch synov dvojčatá Tom a Rob. Soren ma ubytoval v hornej izbe a ja som bol tak unavený, že som hneď zaspal. Deň 24. Ráno som sa umyl a obliekol výstroj keď som schádzal dolu schodmi Soren mi povedal, že pracuje na miestnej píle a chlapci sú väčšinou pri ňom, takže sa nemusím strachovať že ostanú doma sami. Podal mi ešte kľúč od domu ktorý dal vyrobiť a odišiel s chlapcami do práce. Ja som pokračoval po ceste ku kasárni tam mi pridelili štyroch mužov a dali sme sa na obchôdzku kasárni aby sme strážili cestu vedúcu k bráne Vandermaru. Blízko kasárni bola aj píla na ktorej pracoval Soren, zamával som mu a on mi odzdravil. Pokračovali sme v obchôdzke a jeden z mojich mužov sa ma spýtal „ Kapitán ste z dediny Caer Darrow ?“ „ Áno, som “ odpovedal som „ Tak by ste mali vedieť, že Caer Darrow bolo včera vypálene pohromou “. Zarazil som sa a hlavou mi prešla jediná osoba môj otec. „ Odkiaľ si to počul ? “ Spýtal som sa ho „ Počul som to v noci keď do kasárni prišiel jeden rytier a chcel aby som zavolal veliteľa, mal som totiž nočnú stráž. Keď som priviedol veliteľa vypočul som si ich rozhovor. Hovoril, že šľachtic i jeho rodina a skoro celé obyvateľstvo bolo vyvraždené niektorý vraj utiekli do Southshore “. Pustil som vojaka a zavelil pochodujeme ďalej počas celého dňa som myslel na otca, veril som že je nažive ale občas ma napadali aj myšlienky ako vidím mŕtvolu svojho otca nehybne ležiacu v kaluži krvi. Po skončení služby som sa pobral späť domov. Po večeri som porozprával Sorenovi čo som sa dnes dozvedel. Videl na mne že som na dne a tak mi povedal „ Hlavu hore nádej zomiera ako posledná priateľu “ potľapkal ma po ramene a odišiel si ľahnúť. Aj ja som odišiel do svojej izby, ľahol som si na posteľ a myslel na Sorenove slová. Deň 25. Nezažmúril som oka túto noc som celú prebdel. Ráno som sa vybral do služby skôr aby som nezobudil chlapcov ani Sorena. Dal som sa z mužmi opäť na obchôdzku okolo kasárne. Okolo poludnia som videl Sorena ako rúbal jeden strom a chlapci ktorým bolo asi tak 6 rokov sa hrali z konármi na rytierov a šermovali. Bol to pekný pohľad pripomenul mi zase otca. Keď sme obchádzali okolo píli už v podvečer niečo sa vynorilo od cesty. Niečo strašne praskalo a fuňalo ..... bol to Arthas !!! Arthas na svojom kostenom koni sa hnal na nás a za ním ho nasledovali dvaja ghulovia. Jedným šmahom svojho meča zabil jedného z vojakov a o dvoch sa postarali ghulovia. Arthas sa trochu vzdialil a nechal nás bojovať s ghulmi. Jedného som dostal a o druhého sa postaral môj posledný muž. „ Dvaja na jedného to predsa nie je fér “ rozosmial sa a z jeho meča vyšiel nejaký zelený lúč priamo na vojaka ktorý okamžite padol k zemi. Rozbehol som sa k Arthasovi a podarilo sa mi ho zraniť v oblasti stehna. On však obrátil svojho koňa a zabodol mi meč do chrbta. Okamžite som sa zložil k zemi, skoro polomŕtvy som sledoval ako Arthas mieri k drevorubačom a vraždí ich ako ovce. Márne boli ich prosby, ich mŕtve tela ležali na zemi nehybne. Arthas bol ako v extáze, cítil ako sa meč plní dušami pobitých ľudí, a zrazu sa pozrel za stromi. Za stromami sa skrývali Tom a Rob a boli natoľko vystrašený, že sa divím tomu že ešte nezomreli od hrôzy ktorú videli. „ Poďte von! ja neubližujem deťom to by mi svedomie nedovolilo “ vykríkol som „ Nieeee !! “ ale bol to iba výkrik v mojej mysli. Chlapci stáli pred tým monštrom celý roztrasený. Arthas sa len uškrnul a povedal „ Ja totiž žiadne nemám ... “ šmahol svojim mečom a odsekol malým chlapcom ich hlávky. Po tomto zverstve som zamdlel. Tento zápis bol napísaný asi mesiac od 25. dňa... Deň neznámi Pomaly som sa preberal k vedomiu, pozrel som sa na strop a spýtal som sa „ Som mŕtvy ? alebo žijem ? “ „ Žiješ ! “ odpovedal známi hlas. Môj pohľad padol na pravý bok postele. Nemohol som tomu uveriť, musel som sa asi zblázniť, vedľa mňa totiž sedel môj otec a chápavým pohľadom mi dodal pocit bezpečia a istoty. Nemohol som sa ovládnuť ... rozplakal som sa a otec plakal so mnou. Objal ma a vtedy som si spomenul na Sorenové slová: Hlavu hore nádej zomiera ako posledná .... priateľu. Znovu som zaspal. Dni neznáme Počas týchto dni som sa zotavoval a otec mi rozprával ako s ostatnými utekali pred pohromou. Povedal mi že sme v Soutshore a že máme pekný dom a malú kováreň. Bol som šťastný, že som našiel otca ale nemohol som zabudnúť na ten masaker ktorý mi bol premietnutý pred očami. Mával som stále výčitky, že som tomu nedokázal zabrániť ale nejako sa to tlmilo tým že som bol už plne zdraví a mal prácu. Nastúpil som ako kapitán stráži v Soutshore. Zastrihli mi fúzy a bradu ako ostatným strážcom, ale keď prišlo na strihanie mojich dlhších vlasov bránil som sa. Po dlhšej naťahovačke mi ich aj tak zastrihli, čo už. Myslím, že trochu prestanem písať do denníka aby som trochu zabudol na to čo som prežil v ten osudný deň. Vždy keď dopíšem denník nedá mi to aby som si neprečítal “tú“ stranu. Po desiatich rokoch: Viem, že je to dlhá doba ale vraciam sa k písaniu. Počas týchto rokov sa nám darilo veľmi dobre otec pracoval v kovárni a ja ako kapitán. Bohužiaľ výčitky ma stále prenasledujú. Otec vyzerá byť už často unavený a vyčerpaný posledné dni pracuje už iba okolo domu. Je mi jasné, že slabne. Vďaka tomu, že do našej dediny vyslali pár dôstojníkov zo Stormwindu som sa dozvedel ako veľmi sa svet zmenil. Dopočul som sa, že sme sa spojili z národom akých si Nočných elfov a národom zvaný Dreanei. Lordaeron padol a vznikla nová horda ktorú viedol akýsi ork Thrall. Priniesli mnoho kníh a máp ktoré som preštudoval, takže som bol o dnešnom svete dosť dobre informovaný. Stav otca sa zhoršil, už len ležal v posteli. Raz ráno keď som mu niesol raňajky k posteli silno zakašľal a povedal „ Poď ku mne syn môj “ podišiel som k otcovi a kľakol k jeho posteli. Otec mi vzal ruku a položil mi do nej nejaké spálené čriepky. „Toto so úlomky prsteňa ktorý som ti dal, ochránil tvoju dušu pred mečom ktorý kradne duše“ bol to on a bol cely spálený. „ Môj čas sa naplnil synku, odchádzam niekam kde nie je zlo ale len krásne svetlo “ otec mi stisol ruku a povedal „ Nesmúť za mnou lebo ja budem stále s tebou, choď za svojím osudom “ a vydýchol naposledy. Pochoval som otca a kúsky prsteňa som uložil do škatuľky ktorú som podložil pod kríž. Pomodlil som sa a začal som baliť veci. Deň 1. Začal nový mesiac a ja som sa pobral na cestu do Elwin Forest konkrétne do opátstva ktoré sa volalo Nortshire Abbey. Na mojom koni som precválal Arathri Highlands a zastavil som sa až pri veľkej trpasličej hrádzi kde som doplnil vodu. Keď som sa ústami chcel dotknúť vody niekto mi priložil sekeru na krk a niečo povedal. Podľa hlasu som spoznal, že je to ork. Postavil som sa ruky dal za hlavu a otočil som sa. Predo mnou stál silný ork a za ním elfka s taurom. Pozdravil som ich po elfsky. Elfka mi odzdravila a spýtala sa ma „ Kto si odkiaľ si a kam ideš ? “ odpovedal som jej na otázky a taur sa jej niečo spýtal. „ Chce vedieť prečo sa naň tak pozeráš “ „ Preto, že som taura ešte nevidel. Počul som o ich odvahe a sile, majú zmysel pre česť rovnako ako orkovia novej hordy “ odpovedal som a elfka to hneď preložila. Taur zase niečo zašepkal elfke a ta prehovorila „ Vraví, že máš v sebe ducha múdrosti a že si váži tieto slová a áno môžeš už zložiť ruky “ zložil som ruky a poďakoval sa mu. Elfka sa ma spýtala „ Nechceš pomôcť ?, viem zariadiť aby si bol v Nortshire Abbey behom sekundy “ neváhal som .. „ Áno, hodilo by sa mi to a na oplátku si môžeš vziať môjho koňa na znak mojej vďačnosti “. Elfka prijala môj dar a všetci mi zakývali ja som samozrejme zakýval im na rozlúčku. Elfka začala kúzliť menší portál skrz ktorý som sa ocitol rovno pred opátstvom. Vyhľadal som trénera paladinov ktorý ma naučil niektoré kúzla a požehnal mi. Povedal nech splním nejaké úlohy pre miestnych a nocľah môžem nájsť v dedinke zvanej Goldshire. Najprv som splnil úlohu v ktorej som musel doniesť niekoľko kusov vlčieho mäsa jednému mužovi. Potom mi strážca pri opátstve dal pár úloh ktoré neboli extra ťažké, až na úlohu v ktorej som musel zabiť vodcu banditov ktorý sa nachádzali blízko opátstva. Ostatné úlohy boli malina. Zvečerilo sa a ja som si našiel nocľah v Lion‘s Pride Inn, tak sa volal ten hostinec. V tú noc som mal sen v ktorom som bol v Sorenovom dome. Soren a jeho chlapci boli spolu a jedným hlasom povedali: „ Nebola to tvoja chyba nemáš si čo vyčítať, hoci sme otroci meča ale vieme že nás oslobodíš. Veríme ti ...“ zrazu som sa prebudil a povedal som „ Vyslobodím vás .... máte moje slovo “ a po prvý krát som spokojne zaspal.
| pokračovať na 2. časť --->

Naspäť do sekcie Povídky


Naposledy upravil/a Mordecay 04.02.2011 v 18:30:09.

Chcete si povídat o World of Warcraft? Připojte se na náš Discord. Rádi vás uvidíme.

Diskuze

Enrage 04.02.2011 21:29

jj je to pekne, ale obcas mi tam nesedeli niektore veci sa mi zdali ako dost silne cechizmi. Ale nie zeby to nejak vadilo, ja dokazem zrobit 10 chyb v jednom slove. 5*

inddy 15.01.2011 14:19

Keď sa vám príbeh bude páčiť určite zašlem aj pokračovanie.... btw ... je ich viac

Bellatrix 15.01.2011 13:03

Tarfik
Tomu poslednímu bych nevěřil, když Horda potká alíka tak na něj bez přemýšlení naběhnou.
In-game rozhodně, ale ve skutečnosti už záleží na nátuře těch konkrétních Alíků a Horďáků. Jinak příběh je zajímavý, zajímavě členěný (na ty dny)
Šéfredaktor WoWfan.cz

zajic 15.01.2011 12:46

Tarfik
Tomu poslednímu bych nevěřil, když Horda potká alíka tak na něj bez přemýšlení naběhnou.
nevim kde si na to prisel ale budiz.. a ikdyby, tak s alianci to je to samy..ale nejsme tu abysme resili kdo je lepsi.. reknu to rovnou.. NIKDO.. nejlepsi sou murloci..!

Tarfik 15.01.2011 12:06

Tomu poslednímu bych nevěřil, když Horda potká alíka tak na něj bez přemýšlení naběhnou.

Nerzhul 15.01.2011 11:40

krasny pribeh som zvedavy na 2.

Pro napsání komentáře musíte být přihlášený.
Přihlásit se
nebo
Zaregistrovat nový účet