Apocrypha, 2. kapitola

http://media.wowfan.cz/apocryphalogo
Grandiózna melanž strachu a vzrušenia prešla mysľou Viryx, zatiaľ čo sa ticho zakrádala poza príbytky Vyvrheľov. Myslela vážne to, čo povedala. Nebála sa byť v blízkosti tých „vecí“. Aj na tomto zabudnutom mieste ju Rukhmarino svetlo, jej teplo, ochránia od toho, aby bola prekliata. Neznámy arakkoa zastavil pred veľkou chalupou postavenou z nahnitých drevených pilierov. Nad vchodom sa hojdali malé zvitky na roztrapkaných lankách. Obzrel sa naľavo i napravo a vstúpil dnu. Viryx pristála na holej, krivej vetve a natiahla sa smerom k obydliu. Široké kusy fialovej a tmavo modrej látky boli zošité dokopy a zavesené ponad chatrč tvoriac tak strechu. Cez malé miesto medzi dvoma kusmi potrhanej látky, mohla Viryx vidieť dovnútra. Vzpriamila sa, načúvajúc pritom. „Tiene sa zhromaždia...“ povedal maskovaný arakkoa. Uprostred riedkeho vzduchu sa odrazu zjavil oblak dym, začal sa víriť a zvíjať až pokým sa z neho nesformoval živý Vyvrheľ z mäsa a kostí. Neobvyklé. Viryx čítala príbehy o temných silách, ktorými oplývali Vyvrheli. Ten, ktorý sa zhmotnil bol samec s nevýraznými červenými perami. Jeho prsty mali farbu popola, dokántrené a zosušené ako koža niečoho mŕtveho. Malý červený kaliri, sotva na prvý pohľad vyliahnutý, bol zadrapený do fialového, zlatom zdobeného šálu zdobiaceho plecia arakkoa. „... keď havran strávi deň,“ zachrčal Vyvrheľ. „Mohol by som ti odporučil lepšie prestrojenie?“ „Nemáme času nazvyš, Reshad. Kde je zvitok?“ „Chvíľočku, len chvíľočku...“ zašepkal ten, ktorý sa volal Reshad. Viryx sa načiahla ponad konár, aby počula čo hovoria. Už len kúsok. Malý kú- Haluz sa pod jej váhou nalomila. Neznámy arakkoa prudko otočil hlavou. A na krátku chvíľu, krátky okamih, mu Viryx videla rovno do očí. Potom bol už preč, uháňal z chalupy, zahadzujúc plášť, letiac priamo do kveteny. Viryx zakliala. Prudko sa odrazila a vymrštila sa do vzduchu, plachtiac ponad osadu. Ako sa hnala, hrubé výhonky vetví jej doškrabali chrbát i krídla. Hustý les poskytoval len málo viditeľnosti. Skákala z konára na konár, prerážala listy, oči takmer zatvorené, aby sa chránila pred trieskami. Frčala naprieč zhlukmi haluzí a, akousi náhodou, narazila priamo do ďalšieho arakkoa. Obaja spadli na zem, rútiac sa cez korene a šmýkajúc sa po blate. Samec bol veľmi rýchly. Vstal opäť na nohy, zdvíhajúc pritom jednu ruku. Okolo jeho pazúrov sa zjavili iskry ohňa zoskupené za sebou hady. Zvolával na pomoc moc Rukhmar. U Rukhmar, pomyslela si Viryx. Spoznala ho. Bol to Ikiss. Stúpenec! „Poslali ťa pre mňa?“ odfrkol zo zobáku, vypínajúc hruď aby vyzeral viac veľkolepo a zastrašujúco. „Ja...“ Viryx nevedela nájsť slová. „Kto?“ Arakkoa zvraštil oči. „Prečo si tu?“ „Mohla by som sa ťa opýtať na to isté.“ Viryx načiahla ruku za kostenou dýkou zasunutou v jej opasku. Pritom nespustila z arakkoa oči. Zvážila svoje možnosti. Bol nepriateľom Skyreachu? Alebo tu bol formálne na príkaz Stúpencov? Tá druhá možnosť sa jej zdala viac pravdepodobná. Bol to predsa len Stúpenec. Z diaľky započula zvuk trepotajúcich krídel. Konáre šuchotali a praskali. „Nie...“ zašeptal Ikiss zízajúc do hlbokého porastu. „Oni to vedia! Oni to vedia!“ Rozutekal sa napred a uchopil Viryx za jej slnečné rúcho, skôr než vôbec stihla vytiahnuť dýku. „Treokk. Pradávny kráľ. Sú to lži... všetko lži. To čím bol. To čo spravil. To čím je vlastne kliatba.“ Štyria ostropazúri, elitní vojaci Stúpencov, sa vynorili z húštiny. V každej ruke držali veterné ostrie, kosákovitú zbraň vyzdobenú veľmi jemnými drôtmi zo zlata. „Sú to všetko klamstvá! Všetko - hraaaawk!“ Ikissove slová boli zakončené prenikavým výkrikom, keď ho jeden z vojakov ovalil cez hlavu tupím koncom veterného ostria. Ikiss padol na kolená, lapajúc po dychu. Druhý z bojovníkov mu zaviazal oči, zatiaľ čo mu ďalší navliekol na zobák runový kruh aby ho umlčal. Posledný z nich zviazal Viryx ruky červeným lanom. „Viryx!“ pristál vedľa nej Iskar. „Našli ma len čo si vošla do tej osady. Zdá sa, že ste ho prenasledovali naraz.“ „A skoro tým pokazili náš lov.“ Jeden z ostropazúrov pristúpil k Viryx, čnejúc sa ponad ňu. „Nemáte tu čo robiť.“ Viryx sa odsunula, snažiac sa pritom neporezať o zúbkované okraje medenej zbroje ostropazúra. „Lovili sme pustošičov...“ povedala miernym hlasom. Po prvýkrát zacítila kúsok strachu. „Nevidím tu žiadnych pustošičov...“ Bojovník sa výsmešne poobzeral navôkol. Potom sa zahľadel smerom k ďalším ostropazúrom a ukázal na Viryx. „Zoberte tých dvoch so sebou. Boli medzi prekliatymi.“
***
<- Predošlá | Stránka 2 | Ďalšia ->

Diskuze

Žádné komentáře
Pro napsání komentáře musíte být přihlášený.
Přihlásit se
nebo
Zaregistrovat nový účet