link

Pokušenie Lilith

Sú Vianoce. Rodina sa schádza u starej mamy aby po roku opäť uvideli toho či tú a uistili sa, že je stále ešte nažive. Deti si prezerajú darčeky. Ja, samozrejme ako vždy, stojím v kúte. Snažím sa tešiť aspoň z ich radosti. Jednoducho som nechcel zahanbiť svojich rodičov tak, že svoje bavlnené ponožky rozbalím hneď vedľa bratrancovho nového notebooku. Zo sledu pochmúrnych myšlienok som odrazu vytrhnutý akousi tajomnou melódiou. Jemná zvonkohra vychádza z bratrancovho darčeka. Podídem bližšie k rozsvietenej obrazovke. Neodvažujem sa príbuzného osloviť, aby sa náhodou neurazil a hru nevypol. S otvorenými ústami sa teda iba ticho prizerám tomu zázraku. Obrazy idú tak rýchlo... V jednej chvíli vidím zasneženou krajinou lietať kostlivé monštrum, vzápätí zase uzriem nádhernú ženskú bytosť s fialovou kožou, modrými vlasmi a dlhými ušami. Potom znova nové a iné stvorenia. Zelené obludy, trpaslíci, vlkolaci, obri, chodiaci mŕtvi... A tí všetci bežia, bojujú, skáču a lietajú! Bola to ako brána do samotného neba. V úžase sa mi ani nepodarilo rozpamätať sa, keď ku mne prehovorila moja sesternica: „To je World of Warcraft! Chcel by si čo?!“ Spýtala sa dosť výsmešným tónom, takým aký vedia zanôtiť len malé, drzé a rozmaznané dievčatká. Každopádne, moja odpoveď sa dala vyčítať z každého kúska môjho tela: „Viac než čokoľvek...“ Po zimných prázdninách som sa síce opäť vrátil do starej-dobrej školy, no nič sa nezdalo byť také, ako pred tým. Všade, kde som sa pohol bol ten svet. Svet Warcraftu. V učebniciach, na ihrisku aj v jedálni. Všetko mi ho pripomínalo. Keď som si raz cez veľkú prestávku na lavicu kreslil zopár postavičiek, ktoré som si pamätal z hry, môj sused sa ku mne naklonil a čosi začal mrmlať: „Tauren, Worgen, Undead Warlock Tier 6 a Night elfka?“ Nerozumel som mu ani jedno slovo a tak som sa ho opýtal, že čo to kecá. „Vyzerajú ako z WoWka! Kde ty by si ich mohol videť?! Šak nemaš net ty žebrak! Či?!“ Ignorujúc to hanlivé oslovenie na konci som mu len stručne odvrkol: „Videl som to raz hrať bratranca.“ na chvíľu sa odmlčal a potom konštatoval: „Máš ty ale smutný život... Ale keďže som ja taká dobrá duša, tak ti prezradím jednu vec. Celá trieda to v informatike hrajeme každý deň poobede už od septembra. Stratil si reč, čo?! No nič. Ale keď chceš, tak tam o druhej príď zabaviť. Som zvedavý či ti to pojde tak dobre jak to tvoje kreslenie, žebrak.“ Len čo ohovoril, prestal som vnímať všetko okolo seba. Jediné čo mi ostalo ležať v mysli po celý zvyšok vyučovania bolo, že ešte dnes konečne vstúpim do toho čarovného sveta. Po škole som nestihol dojesť ani celý svoj obed. V tranze opúšťam jedáleň a bežím hore schodmi do počítačovej triedy. Zvuky z hry je počuť už na konci chodby. Vstupujem do miestnosti. Na každej obrazovke počítača vidím ten prenádherný svet. Môj žalúdok urobil salto. Roztrasený blahom si sadám k počítaču. Vzápätí ucítim, ako ma čiasi ruka ťahá za golier. Ako náhle sa otočím, uvidím tvár „milej“ pani profesorky. „Ako si sa sem dostal?!“ Jej štipľavý hlas ma prebodol skrz na skrz. Prvé čo mi napadlo, bolo drzo no úprimne odpovedať, že som sem prišiel po schodoch. Nechcem ale zbytočne provokovať, aby ma nevyhodila a tak radšej ostávam mlčať. „Nemôžem ti dovoliť tu chodiť. Som dobre informovaná o vašej finančnej situácií doma a aj o tom, že nemáte počítač. Takže predpokladám, že by som ťa tu videla sedieť každý deň a nevedela ti v tom zabrániť, všakže?!“ V tej chvíli čo dokončila ten nehanebný monológ pred takmer celým mojim ročníkom, som ucítil ako sa vo mne čosi zlomilo. Trhal mnou hnev, smútok a bolesť zároveň. Nikdy predtým v živote som sa necítil tak nespravodlivo ukrivdený. Tak zahanbený. Mal som pocit, že vo mne horí samotné peklo. Moja psychika bola zničená. Racionálne myslenie preč. Kvôli tomu si presne ani nepamätám, čo potom nasledovalo. Keď sa ale občas rozpomeniem, vidím len ako ma vyhadzuje z triedy na chodbu a ja na ňu neustále niečo kričím. Neskôr začínam besnieť a zvíjať sa na podlahe. Neprestajne pritom vrieskam: Katra zil shukil!“ alebo čosi podobné. Tak či onak, jediné čo si pamätám jasnejšie je, že som svoju hanbu šiel skryť do parku. Prechádzal som sa tam tak dlho, až som stratil pojem o čase. Slnko už zapadlo, ale mne sa domov ísť nechcelo. Predstavoval som si vôkol seba ten neuveriteľný svet. Moja duša prahla po tom ta ísť. Byť jeho súčasťou. Znenazdajky do mňa vrazí vysoká postava. Je už tma a jej tvár nevidím. „Poznáš ten počítačový obchod na konci ulice?“ Jeho reč bola klzká ako naolejované sklo. Slová sa priam plazili vzduchom. „Ak chceš naplniť svoje sny, tak sa tam musíš dostať ešte dnes.“ Následne sa otočil a zmizol v tieni. Obyčajne by som pred takým človekom okamžite zutekal. Lenže teraz mi prišiel jeho návrh ako dosť dobrý nápad. Nehľadiac nato aké problémy to mohlo spôsobiť. Prečo ale odrazu taká ľahkovážnosť voči nebezpečenstvu? No, možno si spomeniete, keď ma učiteľka ponížila, niečo vo mne prasklo. Môj rozum praskol. Bol som ponechaný ako zatratenec, odhodlaný chytiť sa akejkoľvek príležitosti na dosiahnutie konečného cieľa. Aj tej za hranicou zákona. Vybehol som z parku do temnej noci. Dobehol som k tomu obchodu, čo spomínal neznámy. Vzal som kameň ležiaci na chodníku, rozbil okno výkladu a vliezol cez neho dnu. V tom sa spustil alarm. Odhadoval som, že do príchodu polície ostáva asi päť minút. Znenazdajky sa rozsvietili všetky obrazovky počítačov v obchode. Trochu ma to vyplašilo ale nevystrašilo. Na každom z nich bola modrastá tvár. Mala ženské rysy, kostlivú sánku a z jej tmavých vlasov jej vytŕčali dlhé rohy. Potom stvora zmizla a nahradili ju nápisy. Všade stálo to isté: „JOIN ME?“ Moja odpoveď sa dala vyčítať z každého kúska môjho tela: „Áno. Viac než čokoľvek...“
<--- Späť na 2. časť | Pokračovať na 4. časť --->

Naspäť do sekcie Povídky


Naposledy upravil/a Mordecay 07.05.2014 v 22:11:49.

Chcete si povídat o World of Warcraft? Připojte se na náš Discord. Rádi vás uvidíme.

Diskuze

Žádné komentáře
Pro napsání komentáře musíte být přihlášený.
Přihlásit se
nebo
Zaregistrovat nový účet