Denník kapitána 10. časť

• Hanzik
• 04.11.2011
• Fan Fiction

Za uplynulé 2 týždne Počas týchto dvoch týždňov som bol stále zamestnaný tréningom a to až tak často, že som nestíhal riešiť novovzniknuté problémy v Hillsbradskej oblasti. Do našej oblasti priliezla akási banda lúpežných bojovníkov Hordy. Začali prepadávať naše zásobovacie karavany a nikoho nešetrili. Keby to ostalo len pri karavánach, nasledovali hromadné prepady našich vojakov ktoré boli na obchôdzke po okolí, útokom sa nevyhli ani farmári na severe a ani trpasličia základňa na juhovýchode. Najväčší problém bol v tom, že po každom útoku sa po nich zľahla zem. Nemohli sme ich nikde nájsť, zmizli ako hmla nad jazerom. Každý samozrejme tušil, že sa budú ukrývať v Tarren Mill alebo jeho okolí, no toto tušenie vyvracali naši špehovia. Tvrdili, že do Tarren Mill nevošlo za posledné tri dni žiadne vojsko alebo nejaká skupina a pri tom útoky boli hlásené každý deň. Ako je to možné? Kde sa mohli skrývať? Odpoveď na tieto otázky nám dal až jeden bandita z klanu Syndicate, ktorého sme chytili na jednej obchôdzke. Títo banditi obývajú rozpadnutú pevnosť Durnholde, ktorá slúžila ako internačný tábor pre orkov, ktorí boli zajatí po druhej vojne. Táto lúpežná banda napadla sídlo banditov klanu Syndicate a postupne ich z Durnholde vyhnali. Jednoznačne to nemohla byť malá skupina, tá by Durnholde nedobyla. Tých banditov je v tej pevnosti veľmi veľa, dokonca ani početná skupina bojovníkov by sa neopovážila vstúpiť do pevnosti. Zrejme šlo o nejaký početnejší oddiel. Museli sme ich dostať čím skôr z našej oblasti. Ošetrovne boli už skoro plné a zaútočiť na pevnosť bez väčšej armády by bol holí nerozum. Museli sme ich vlákať do pasce! Vyslali sme teda malú karavánu z vrecami piesku a štrku na cestu. Karavána mala smerovať zo Southshore na juhovýchod k veľkej Thoradinovej hradbe ktorá oddeľuje územie Arathi Highlands od nášho územia. Neďaleko od Thoradinovej hradby je aj rozpadnutá pevnosť Durnholde, takže sme vedeli že zaujmeme ich pozornosť. Trpaslíci z juhovýchodu nám ponúkli ich pomoc a tak sme im zverili úlohu strážcov karavány. Ako náhle sa karavána vzdialila od Southshore a priblížila sa k neďalekej križovatke, les záhadne stíchol. Karavána pokračovala aj naďalej po svojej ceste, až kým sa zo severu neozval hlasný rev bojovníkov, ktorí už boli pripravený na boj. Bol to naozaj veľký oddiel bojovníkov zložený taktiež z mnohých mágov, lovcov, černokňažníkov ba dokonca aj z krvavých rytierov. Celý oddiel sa s hrozivými pokrikmi vynoril z lesa, a vrhol sa na karavánu. Trpaslíci rýchlo naskákali do predo pripravených skrýši a zamaskovali sa. Hneď ako bojovníci dorazili ku karaváne, utvorili okolo nej kruh a tak ju obkľúčili. Vo chvíli keď uvideli, že karavána je nechránená, zosadli zo svojich vlkov, raptorov a iných bojových zvierat a prišli si obzrieť ich lup. Ako náhle otvorili vrecia a uvideli sami piesok a štrk, hrozne sa rozčúlili a jeden na druhého zlostne pokrikovali. V tej chvíli trpaslíci začali zo svojich skrýš hádzať menšie výbušne granáty, ktoré narobili dosť hluku, aby sa ho zvieratá naľakali a utiekli. Márne ich, privolávali, nevrátili sa k svojim pánom. V zapätí keď som uvidel dym stúpajúci k oblohe, dal som Markusovi znamenie, aby zatrúbil na svoj bielo-strieborný roh. Ich krik utíchol, no ja som zavelil k útoku zdvihnutím svojho meča. Popohnali sme naše kone a vyrazili sme priamo k nim. Karavána stála na vyvýšenej ceste, pod ktorou bol stredný strmeň, ktorý pokračoval do lesnej doliny. Tým nás tá lúpežná banda nemohla vidieť, až pokým sme nevystúpili z hmlistého lesa, ktorý sa končil presne pod tým strmeňom. Tridsať našich rytierov utvorilo pásovú formáciu, v ktorej jazdci idú vedľa seba, tým nedali príležitosť nepriateľovi utiecť. Ako náhle sme sa vynorili z hmly začali sme sekať hlava ne hlava. Svojimi mečmi, kopijami a strelnými zbraňami sme terorizovali nepriateľa pokým sme sa nedostali za jeho chrbát. Pokračovali sme v jazde dovtedy kým som nedal povel aby sme sa otočili. Zodvihol som meč a urobil som s nim párkrát kruh vo vzduchu a nakoniec som ho pomaly napriahol dopredu. Bol to signál aby sme sa zoskupili do klinovej formácie a až potom sa vrhli na už dosť zmäteného nepriateľa. V momente keď sa celá jazdecká marka otáčala, utvorila formáciu a znovu zaútočila. Nepriatelia padali pod kopytami našich koní a pod ostrým našich zbraní. V momente keď sme sa znovu dostali za ich chrbát, sa celá situácia zopakovala. Rozdiel bol iba v tom, že nepriateľ už prekukol naše úmysly a zjednotil sa do spoločnej kruhovej formácie. Museli sme sa rozdeliť na dve skupiny, ktoré budú útočiť na obe strany obrany, no nepriatelia už boli pripravený. Začali sme útočiť na ich krídla, no náš útok nám bol opätovaný kúzlami a rýchlymi šípmi lovcov. Ohnivé a ľadové gule svišťali vzduchom, a ostré šípy sa zabodávali do našich štítov a brnení. Po tomto protiútoku nás zostalo iba nejakých pätnásť jazdcov, skoro polovica marky bola zničená po jednom protiútoku. Vedeli sme, že tento útok môže byť náš posledný v živote, ale rovnako sme vedeli že ak ich teraz nerozdrvíme, tak budú pokračovať vo svojich nájazdoch ďalej a terorizovať bezbranných. Znovu som dal príkaz na utvorenie klinovej formácie a pomalým cvalom sme sa dali do útoku. Ako sme pomaly postupovali, zrazu sme začuli ohromne silný pokrik, ktorý pochádzal z dosť chrapľavého hrdla. Trpaslíci! Tí malí človiečikovia už nevydržali čakať v dierach a tak vyskočili na nohy a dali sa do boja s nepriateľom. Len čo sme to uvideli popohnali sme naše kone a udreli sme plnou silou na nepriateľa. Po krátkom boji boli lupiči zničený, tí ktorý sa dali na útek boli pochytaní a poslaní do žalára v trpasličom hlavnom meste. Posádkou, ktorá ostala v ruinách pevnosti sme sa nezaoberali. Do pár dni sa tam banditi z klanu Syndicate vrátili a rýchlo skoncovali s nechcenými hosťami. Ďalšie dni som sa venoval tréningu až kým som konečne zvládol techniku boja s kladivom. Deň 16. Tak ako každé ráno meditujem a prehlbujem svoje spojenie so Svetlom, tak aj dnes tomu nebolo inak. Ranné Southshore je prekrásne, z hinterlandských hôr preniká slnko a tak preniká do lesov Hillsbradu. Hmla nad morom sa pomaly rozplýva a dedinčania sa dávajú do každodennej práce. Jediné čo ma každé ráno znepokojuje je pohľad na Tarren Mill. Obyvatelia tejto hordskej dediny stále vyčíňajú v tejto oblasti, ale už nie s takou intenzitou ako niekedy. Hneď ako som došiel do mestečka pribehol ku mne posol ktorého som pred pár týždňami vyslal. Priniesol správy od jedného z veliteľov ktorý spravujú Light’s Hope Chapel, v ktorých sa potvrdilo, že armády Argent Crusade už nejaký ten čas bojujú proti Arthasovi v Northrende. Taktiež nám bolo nariadené, aby sme sa okamžite presunuli do Northrendu a presnejšie do Valiance keep, aliančnej pevnosti a hlavného prístavu v Northrende. Nečakal som ani minútu, hneď som privolal okolo idúceho seržanta a povedal mu, aby zvolal všetkých rytierov na námestie v Southshore. Poslovi som sa samozrejme poďakoval za jeho službu a odmenil som ho mešcom zlatých mincí. Predsa len, táto práca je veľmi nebezpečná. Rytieri sa rýchlo zhromaždili na námestí, no nechýbali ani zvedavý občania a starosta Southshore. Bez zbytočných okolkov som rytierov oboznámil so správami, ktoré sa ku mne dostali a nariadil im, aby sa urýchlene pripravili na pochod. Po skončení zhromaždenia sme sa rýchlo dali do práce. Len čo som sa navliekol do brnenia a pripravil si zásoby jedla a pitia, v stúpili do môjho domu starosta spolu s maršalom mestskej obrany. Najprv som myslel, že sa chcú rozlúčiť a zaželať nám veľa šťastia, ako to obvykle býva, no jediné čo s ich úst vypadlo boli žiadosti a narážky na to, aby aspoň nejaká skupina rytierov ostala brániť Southshore spolu s mestskými strážami. Nemohol som im vyhovieť, každý člen rádu patrí armáde krusády, ktorej zložil sľub. Jediné jednotky, ktoré som im mohol poskytnúť boli noví rekruti, ktorí už absolvovali základný výcvik. Obzvlášť narážali na to aká veľká je armáda krusády a nás je iba niečo okolo stovky. Ako im mi môžeme pomôcť? Na túto ich narážku som im odpovedal slovami: „Aj zrnko pšenice môže nakloniť misku váh, aj jeden muž môže znamenať rozdiel medzi víťazstvom alebo porážkou!“ Po týchto slovách obaja stíchli a ja som im už nevenoval pozornosť. Na námestí sa už zhromaždili všetci rytieri pripravený vyraziť, obzvlášť noví rekruti boli veľmi natešený, no tých som musel sklamať. Prikázal som im, aby zostali v Southshore a dozerali na bezpečný chod mestečka. Na ich tvárach sa objavil náznaky sklamania, no museli rešpektovať môj príkaz. Povzbudil som ich iba tým, že ak budú potrebný vyšlem za nimi posla, ktorý im to oznámi. Nasadli sme na kone a utvorili zástup vo dvojiciach za sebou. Postavil som sa do čela zástupu, za mnou boli Helfdan a Elias, ktorí niesli naše vlajky. Helfdan vlajku Argent Crusade a Elias vlajku nášho rádu, dvaja modrý orly na bielom plátne, lemovanom modrými stuhami. Obyvatelia mestečka sa s nami lúčili piesňami a zodvihnutými rukami. Vytasil som svoj meč a zvolal: „Za Svetlo, za Lordaeron, za slobodu!“ a popohnal som svojho koňa dopredu. Na to zareagovali aj rytieri, ktorý vyrazili za mnou s hlasným pokrikom. Deň 17. Včera sme precválali Hillsbrad a Arathorsku vysočinu, jediné miesto kde sme sa zastavili bol utečenecký tábor v Arathorskej oblasti. Doplnili sme vodu a sily, ktoré sme po tak dlhom pochode potrebovali. Zvieratá si taktiež potrebovali trochu odpočinúť, nesú na sebe odhodlaných bojovníkov v ťažkej zbroji spolu s ich zásobami, a to je teda poriadna záťaž aj pre naše kone, z ktorých niektoré sú len plodmi mágie. Po tejto zastávke sme pokračovali ďalej až sme prišli k mostu, ktorý kedysi spojoval územie Khaz Modan s kráľovstvom Stormgarde. Je už polorozpadnutý, no stále sa dá po ňom prejsť. Utáborili sme sa hneď za mostom odkiaľ budeme pokračovať na juhozápad do Menethil Harbor, prístavu v ktorom nájdeme loď smerujúcu do Northrendu. Práve sa pripravujeme na pochod týmto bažinatým krajom, ktorý je plný krokodílov, gnolov a murlokov. Ozajstná radosť cestovať týmto krajom, každý kus tejto zeme je ohromne zúbožený. Vyrážame... Úspešne sme docestovali do Menethil Harbor, až na menšiu potýčku s murlokmi sa nič zvláštneho nestalo. Loď, ktorá nás vezie do Northrendu je dosť veľká na to, aby nás vzala všetkých aj zo zvieratami, zrejme počítali s naloďovaním veľkých oddielov a tak ju urobil priestrannejšiu a rýchlejšiu, keďže je poháňaná jedným z gnómskych motorov. Tí malí, ale vynaliezaví tvorovia sú skutočnými priekopníci vo svete objavov.........skf ...s ........... yss bftgczbbbbbbb .............. Wyrm!... Útočí na nás mrazivý Wyrm! <--- späť na 9. časť | | pokračovať na 11. časť --->

---

Naspäť do sekcie Povídky


Chcete si povídat o World of Warcraft? Připojte se na náš Discord. Rádi vás uvidíme.