Pokoj pre Hrdinu

• Hanzik
• 22.09.2009
• Fan Fiction

Celý život som žil v mestečku Southshore na pobreží Lordaeronu. Môj otec bol vojak a bol veteránom v druhej vojne proti Horde, preto je pochopiteľné, že ako jeho syn som išiel v jeho šľapajach. Nanešťastie zomrel na horúčku skôr ako sa mohol dožiť môjho menovania do domobrany nášho mesta. Bol som vynikajúcim vojakom a rýchlo som postupoval po rebríčku hodností. Southshore bolo kľudné mesto, čiže som skutočný boj nezažil, len malé roztržky, a za to som bol rád. Našiel som si nádhernú ženu a mal som s ňou 2 synov a jednu nádhernú dcéru. A potom to prišlo. Do Lordaeronu prišla Pohroma nemŕtvych. Každý vojak bol povolaný do vojny, ktorá zdanlivo nemala konca. Každou našou prehrou sa rady nepriateľa rozširovali a tak sme už len ustupovali tejto hrozivej armáde skazy. Mysleli sme si, že toto je to najhoršie, čo nás mohlo stretnúť. A potom prišla Plamenná Légia. Spolu s našou veliteľkou lady Proudmoore sme odplávali cez Veľké more do bájneho Kalimdoru, kde sme Légiu po tuhom boji po boku orkov, taurenov a nočných elfov porazili a vyhnali. Mnohý zostali v Kalimdore a začali si stavať nový domov na ostrove Theramore, ale ja s mojimi priateľmi zo Soutshoreskej domobrany sme sa vrátili domov šťastný, že sa to všetko skončilo. Ale pokoj som nemal nájsť nikdy. Po príchode som zistil, že moja milovaná žena a obaja moji synovia zahynuli po útoku Pohromy, ktorá sa stále držala na území Lordaeronu. A tak mi zostala len moja dcéra, ktorú som zahrnul láskou. Dlho sme žili v pokoji, ale potom to prišlo. Časť vojska Pohromy, ktoré zostalo na území Lordaeronu keď zradný princ Arthas odišiel bohvie kam, začali napádať slobodné ľudské mestá. Nestačilo im, že počas vojny zničili legendárne mestá ako Lordaeron alebo Stromgarde, chceli z nášho zničeného kráľovstva vyhnať ľudí, aby sa Lordaeron stal kráľovstvom nemŕtvej Pohromy. A tak podobnému útoku neušiel ani Soutshore. Uprostred noci ma zobudil hluk, zvuk boja, ktorý som nepočul od porážky Légie a svetlá ohňov znepokojivo svietili a vytvárali na stenách obludné obrazy. Keď som vyhliadol z okna, onemel som hrôzou. To, čo som si myslel, že nepríde, bolo tu. Nemŕtvi zaútočili na Southshore. Nikto presne nevedel, prečo nemŕtvi napádajú ľudské osady, ale kolovali zvesti, že vyvíjajú novú nákazu, ktorou by rozšírili svoje rady a zbavili sa ľudstva tak ako to chceli na začiatku vojny. Rýchlo som skontroloval dcéru a vybehol si po môj meč, ktorý už ukončil trápenie veľa dušiam a oslobodil ich z ich nemŕtvej schránky. Vyšiel som von a videl som, že to, čo som videl z okna bol len slabý odvar skutočnej hrôzy. Všetko horelo, okolo ležali mŕtve telá mojich priateľov. Hneď ako som vyšiel, mal som ďalší zárez na pažbe a hneď na to som zabil ešte ďalších. Bol to tuhý boj. Pár krokov od dverí domu som odrazil jedného nemŕtveho bez spodnej čeľuste a po mojom útoku aj bez hlavy. Možno to bola intuícia, alebo proste len šťastie, ale otočil som sa práve včas, aby som odrazil ďalšieho nemŕtveho. Mnohokrát ma v boji zranili, no bolesť som ignoroval. Stál som stále pred mojim domom, aby som ochránil dcéru. Keď na mňa išli dvaja nemŕtvi, spomenul som si, že náš dom má aj zadný vchod a hneď som sa otočil ale uvidel som len hrozivý palcát jedného z nemŕtvych. Keď som sa prebudil z temnoty, privítala ma bolesť. Keď som otvoril oči, privítal ma krajší obraz. Okolo boli moji priatelia a druhovia z vojny, a uisťovali ma, že všetko bude v poriadku. Prvá vec, čo ma napadla, bola moja milovaná dcéra. Keď som sa na ňu spýtal, všetci mlčky sklonili hlavu. Hneď som bol skľúčený žiaľom, že už zomreli všetci, ktorých som miloval. Ale dozvedel som sa, že pravda je horšia. Uniesli ju, pravdepodobne, aby na nej vyskúšali novú nákazu. Mal som vážne zranenia, ale bojoval som už aj s horšími. Keďže aj mojim priateľom uniesli blízkych, vydali sme sa na územie Pohromy zachrániť ich. Po pár dňoch sme sa dostali k mestu Brill. Tam, na cintoríne sa konal obrad, z ktorého sa nám zdvíhal žalúdok. Nemŕtvy černokňažník s doprovodom vojakov požehnával nemŕtveho, ktorého sme identifikovali ako starostovho syna a pridal sa k skupinke nemŕtvych, všetko našich susedov, priateľov a blízkych. Černokňažník sa otočil k rakvám, čo stáli za ním. Všetky boli otvorené, až na jednu. Keď ju otvoril, nebol som schopný ničoho. Vyšla z nej moja dcéra, moja Nikoleta, s diabolskými očami bez zorničiek a s démonickým úšklebkom. Chlapi to už nevydržali. S pokrikom, aký naposledy znel pri hore Hyjal sa vrhli oproti nemŕtvym, aby pomstili svojich blízkych a oslobodili ich v smrti. Ja som to nedokázal. Po ničom som netúžil viac, než oslobodiť dcéru, ale nedokázal by som ju zabiť. A vedel, že keby ju zabil, jej duša by naďalej patrila temnote. Ale musel som pomôcť priateľom. No keď som pozrel tým smerom pomedzi stromy, zistil som, že sú už mŕtvi. Zabili ich do jedného. A všetci si na nich pochutnávali. Boli zabitý jediným kúzlom. Tí, čo prežili, boli dorazení, väčšinou tými, s ktorými ešte včera sedeli v krčme. Nezostávalo mi nič iné, než sa vrátiť. A doma som nebol schopný ničoho, len ísť do pivnice, vybrať si tu najsilnejšiu Stromgardsku whisky, ktorá mi ešte zostala od jeho pádu a spláchnuť bolesť. Sklamal som. Vždy nás učili, aby sme nikdy nezaváhali. A ja som spravil práve túto osudovú chybu v čase, keď som to mal spraviť ako posledne. Prišiel som o priateľov. Jediných ľudí, ktorých som mal okrem mojej rodiny. Okrem mojej Nikolety. O ňu som prišiel tým najhorším spôsobom. Temnota zatemnila jej myseľ. Ako sa temné myšlienky šírili mojou skľúčenou mysľou, spomenul som si, že v dobách vojny mi niekto hovoril o riešení, ktoré by mohlo zvrátiť nákazu. Zavrhol som to ako myšlienku, ktorou som sa snažil upokojiť. Pod náporom pohárov tej najsilnejšej whisky som nakoniec zaspal... Sen neprišiel. Bol som rad. Teraz som ozaj zabudol. Na druhý deň som sa prebudil, ale ani silná bolesť hlavy mi nepomohla zabudnúť. A to bolo moje šťastie, lebo som si spomenul na mocného šamana Broxusa, ktorého som spoznal počas vojny. Spomenul som si na jeho moc, a napadlo ma, že jeho pakt s Duchmi sveta by mu mohla pomôcť oslobodiť dcéru z temnoty. Bol to práve on, ktorý mi rozprával o možnosti oslobodenia duše, nakazenej nemŕtvymi. Tak som sa vzdal do novej orkskej vlasti, do Durotaru a našiel som ho v novo vystavanom meste Razor Hill. Vypovedal som mu môj príbeh, a on povedal, že Duchovia sú ochotný pomôcť, lebo nemŕtva nákaza je proti zákonom života. A tak som s ním cestoval až do bývalého hlavného mesta, k troskám Lordaeronu, kde pred zničenými hradbami stála moja dcéra a zbierala bylinky, bezpochyby na nejaké temné čary. Broxus išiel napred, lebo som stále nedokázal vztiahnuť ruku na moju dcéru, aj keď už dávno zomrela, a to, čo vidím už nie je ona, lebo nákaza zabila všetko, čím bola. A tak Broxus vytiahol svoju sekeru, ktorá zabila mnoho démonov, čoho som mohol byť svedkom. No neuťal jej hlavu, ani nič podobné, ako som čakal. Sekeru použil, len aby ju oslabil, a keď padla na zem, prosil Ducha divočiny, aby oslobodil moju dcéru. A potom, sa nad telom Nikolety začal tvoriť jedovatý oblak dymu, a ja som vedel, že to Duch divočiny ju zbavuje nákazy. A potom, sa ten oblak rozplynul. Neprirodzené oči sa stali normálnymi, už úplne bez života. Nikoleta bola voľná, mohla sa stretnúť so svojou matkou a bratmi. A vtedy vyšli z brán Lordaeronu vojaci. Broxus kúzlom zabil, jedného, potom druhého, no to nemohlo zabrať. Musel použiť niečo väčšie, to som vedel aj ja, a na to potreboval čas. A vtedy to prišlo. Z mojich úst vyšiel výkrik, ktorý počul každý strážca záhuby, ktorého som zabil. Vrhol som sa doprostred vojakov Pohromy, a dal som Broxusovi dosť času, aby požiadal duchov o veľkolepé kúzlo, ktoré ich zničilo. Nevidel som ho však, tesne pred jeho vypustením ma objala príjemná temnota. Prebudil som sa, videl som strop nad mojou posteľou a brutálnu tvár orka, môjho priateľa. Stihol som mu poďakovať a požiadal som ho, aby sa za mňa poďakoval Duchom, lebo ja som nebol hoden. Vedel som, že moje zranenia sú vážne. Zatvoril som oči. A keď som ich otvoril, nevidel som ani strop, ani Broxusa, videl som svetlo a moju ženu, synov a Nikoletu, ako ma vítajú medzi nimi. V diaľke som videl mojich druhov a všetkých, čo so mnou bojovali a zomierali. A ja som vedel, že po dlhých rokoch vojen a trápení som konečne našiel pokoj.

---

Naspäť do sekcie Povídky


Chcete si povídat o World of Warcraft? Připojte se na náš Discord. Rádi vás uvidíme.